Ivan Krasko


Srdce moje

Srdce moje, bludné srdce,

odcudzené vlastnej hrudi,

kam sa ženieš, kam sa náhliš,

čo ťa vábi, čo ťa lúdi?

Vodievam ťa šírym poľom

po kvetnastej lúke, nive,

i po háji plnom stínu

učičíkať túhy divé.

Hľa, tu v poli plno kvetov,

každý vysmiate má líce,

a tam v háji breza, dubec

dá ti piesní na tisíce.

V olšinách zas potok hudie

tichú, snivú melódiu,

hravé vlnky prepletavo

z lúčov slnka vence vijú:

Nechceš počuť, nechceš vidieť,

odcudzené vlastnej hrudi:

len sa ženieš, len ženieš,

kam ťa čierne oko lúdi...